Knižné nebo je sp..Och nie, počkať, to tu už bolo...

Marec je mesiac knihy a ja som si tak povedala, kedy je najlepšie sa vrátiť ak nie v mesiaci, ktorý je venovaný knihám? Dámy a páni, pripravte sa na moju spoveď o tom, ako žijem a čo vlastne robím so svojim životom.

Je to asi rok, čo som napísala takýto druh článku.  Vtedy sa môj život výrazne menil, sťahovala som sa do Prahy, šla som sa živiť ako dospelý človek, k čomu sa raz budeme musieť dostať všetci. Ha, problém spočíva vo fakte, že vôbec nie som pripravená na to byť dospelá a nie som pripravená na to, aby show menom život pokračovala, tak ako to vyzeralo že bude pokračovať.

V Prahe som vydržala až celý mesiac. Lebo viete, čo je sranda? Spomenula som si na jeden fakt – ja som nikdy v nemocnici pracovať nechcela. Teraz si hovoríte: ,,Tak počkať? Prečo si tam potom šla pracovať?“ Vysvetlím. Som človek, ktorý má rád jasno v tom, že vie čo robí a vie, čo bude robiť zajtra. V nedeľu idem na intrák, v pondelok na prednášky... Inak nebolo tomu ani v tomto prípade, lenže vtedy som vyslovene panikárila. Odchod zo školy, bol dobré rozhodnutie a som rada, že som to urobila, lebo stále som si istá, že to jednoducho nebolo niečo, čo by ma bavilo teraz alebo o tri roky. Lenže to zistenie prišlo náhle a ja som veľmi rýchlo potrebovala prepnúť na plán B. Praha bola skvelá príležitosť, skvelá vidina plánu B a ja som po nej v panike siahla, aby som vedela, čo robím. Drahé deti, takto to vyzerá, keď sa nad vecami nezamyslíte poriadne.

Takže z Prahy som sa vrátila, rýchlo som podávala prihlášky na vysokú školu, mala som mesiace do prijímačok, nevedela som čo zo životom a tak som sa vrátila do Martinusu a ani neviem, čo som poriadne robila, jednoducho som zapadla do nejakej rutiny. Prijímačky boli pre mňa asi najväčší stres, aký som po dlhej dobe mala, psychicky som sa zrútila na ceste z Košíc (zdravím všetkých v rýchliku, čo ma tak videli 😂) a na tie do Banskej som takmer ani nešla. Ale prepočítala som to 15-krát, prepočítali to piati ďalší ľudia a do Banskej som sa dostala.

Tak je zo mňa študentka psychológie, mám za sebou prvé skúškové a naozaj mám pocit, že som si vybrala dobre a že ide o niečo, čo si viem predstaviť, že robím zajtra a aj o tri roky. Som zas spokojná, že som študent, že viem, čo robím zo životom a že mám svojim spôsobom istotu, čo budem robiť o týždeň a taktiež si trochu zbabelo priznávam, že stále nemusím byť tak úplne dospelá. Teda musím, ale veď viete... nie úplne.

Taktiež mám pocit, že som sa za posledný rok zmenila a tak trochu osobnostne posunula. Nie len kvôli tomu, že som sa konečne dokopala k tomu ísť do Londýna alebo sa zdvihnúť, opustiť prácu a ísť znova študovať. Mám pocit, že som sa zas niekam posunula ako človek, viac si uvedomila, čo mi vadí a nevadí vo živote. V prvom rade som vyhľadala pomoc. Už niekoľkokrát som k vám bola úprimná o tom, že mám pocit, že nie som úplne v poriadku a že kamoška depresia ma odlučuje od mnohých vecí v živote, čo mám rada. Posledné mesiace boli ťažké, plné nezmyselných zrútení a nálad. Veci sa však majú lepšie, mám niekoho, kto nad tým dohliada a vie, čo robí a ja som späť na koni. Viem sa viac orientovať vo svojom živote, nerozhádžu ma úplne maličkosti a ja mám zas pocit, že som paňou vlastného života. Taký pocit som naozaj veľmi dlho nemala. Priviedlo ma to k tomu, aby som si uvedomila, že mám okolo seba ľudí, ktorí sú pre mňa toxickí. Niektorí úmyselne, niektorí neúmyselne a toxických som ich pre seba urobila ja. Takže okrem toho, že som niektorých ľudí musela či už vyradiť, alebo aj obmedziť, uvedomila som, že by som sa mala viac otvoriť spoločnosti a tomu, čo mi život môže priniesť. Teda uvedomila som si to, ale treba malé krôčiky, takže stále trávim väčšinu svojho času pri počítači a knihách. Ale pracujem na tom! 

Tým, že sa mám lepšie, tak som sa vrátila aj k veciam, ktoré mám rada a zamýšľala som sa nad tým,

čo s tým. Takže začnem tým čo asi viete, zas plne fungujem s RPG (a zas menšia reklama – Selekcia- New Generation: pokojne sa pripojte😇😂). A baví ma to rovnako, ako ma to bavilo, keď som s tým začínala, tak si hovorím, že ešte nejaký ten týždeň to potiahnem. Oveľa lepšia správa je, že ma baví aj čítanie. Zas sa do toho dostávam, zas sa začínam orientovať (možno aj kvôli ľudom, s ktorými sa zhováram). A preto som sa zamyslela aj nad blogom. Knižné nebo dlho predlho nebolo tým, čo som z neho mala mať. Bolo plné článkov, ktoré som musela písať, recenzie boli len o knihách, ktoré som si vypýtala na recenziu a musela ich prečítať. Do toho si musíme pripočítať to že knižné blogy dávno nie sú to, čo boli. Čitateľnosť je nízka, všetci sú na Instagrame, a ak si pod článkom nájdete jeden komentár, ktorý nie je spam, môžete otvoriť šampanské. Tak prečo by som to tu vlastne nemala zrušiť ? Poviem vám, toto tu je moja už takmer 8 ročná práca. A kým mám ešte sem tam nejaký nápad, nechcem to len tak skončiť. Takže som sa to tu trochu upratala, vymazala všetky svoje videá, na ktoré som sa nemohla už viac pozerať a žiť s predstavou, že sú tam vonku a povedala si, že určite nejdem znova sľubovať, že som späť. Jednoducho, som tu a sem tam sa ukážem a dúfam, že sa sem tam na mňa pozriete. Rada by som písala o knihách, čo ma zaujali, možno sa sem tam povenovala ja nejakému tomu ,,psychologickému/mentálnemu problému“ ak by ste chceli a jednoducho život pôjde ďalej.

Rada som vás videla, žabky. Dajte mi vedieť, ako žijete a zatiaľ dovidenia. Mara 💖