Knižné nebo ma 10 a ja sa opúšťam.

Kamoši...

Dovoľte mi na začiatok povedať, že je to strašne surreálne, písať tu niečo o tom že KN funguje už 10 rokov. Rozmýšľala som, čo napísať a kde to vôbec napísať. Lebo priznajme si to, éra blogov je už pekne dávno mŕtva. Tak prečo písať nejakú nostalgickú reč na cintorín, že hej? Lebo tu to všetko začalo a ja sa vždy budem biť do hrude za to, že nie som bookstagramer ale bloger. Aj napriek tomu, že zniem ako boomer. Povedala som si, že dnes Vás zoberiem na prierez nie len tým ako sa knižne nebo zrodilo ale aj mojimi myšlienkami, ktoré sa mi spájajú...no so všetkým čo sa tejto komunity a mňa samej nejako týka. 

 

Moje meno je Mara a som knižný dinosaurus (kedysi známa ako knižná blogerka)

Kedysi dávno, keď vtáčiky čvirikali, piesok sa lial, presnejšie v roku v 2011 som založila tento blog. S malou dušičkou som vkročila do krásneho sveta knižných blogov, kníh, tagov, recenzií a hromady drámy. A milovala som každý jeden kúsok z toho. Tešila som sa z každého komentára, komentovala na iných blogoch. S malou dušičkou som písala mojim obľúbeným blogerom o radu a dúfala som, že ma nevysmejú, pretože by ma trafil šľak. Vzhľad blogu som striedala častejšie ako ponožky, len aby som vynikla v hromade iných blogov. Ticho som pozorovala, ako sa ľudia v tejto komunite hádajú a tešila som sa z drámy ako vhodnej pre Netflix. A odrazu je rok 2019 a nič z tohto už viac neexistuje. Pretože som knižný dinosaurus a nie bloger a mám pre vás novinku: Knižné blogy sú mŕtve.