Ahojte! Ako žijete? Môj život je
momentálne jemne ako na koni. Nejako naivne som myslela, že aj na novej výške
budú mať ľudia na háku, ako mali v Brne. Obviously not. Ako mnohí viete,
tak už to bude nejakých pár dní, čo tu bol Humbook, a ako mnohí viete bola
som na ňom. Takže poďme sa porozprávať...alebo si prečítajte môj článok
a potom sa pokojne môžeme porozprávať. Pretože toto nebude článok len
o Humbooku alebo stretnutí s autormi, ale aj o tom, aké to bolo
pre mňa byť ambasádorom.
Začnime tam, kde pre mňa Humbook
začal a to bolo stretnutie s autormi vo Vincaffe. Minulý rok som
nestihla príležitosť stretnúť sa na večeri s autorkou... tento rok som
však do Prahy mohla cestovať tak, aby mi to vyšlo. Myslím si, že toto bola pre
mňa asi najväčšia výhoda čo sa týka ambasadorstva, pretože som sa mohla opýtať
na otázky, ktoré by ste sa možno chceli opýtať aj vy a dozvedieť sa množstvo
informácií. Keďže sme sa ich pýtali niečo cez hodinu, je toho veľmi veľa, čo by
som vám tu mohla napísať a preto som vybrala pár odpovedí a otázok,
ktoré by sa vám mohli páčiť, prípadne na ktoré ste sa pýtali vy sami.
,, Do ktorej fakulty v Harry
Potterovi patríte?“
Rovnako odpovedala aj Estellem
a ja musím namietať: Knihy som nečítala a som Slytherin. Aj keď je
pravda, že moja čierna duša by nemohla patriť nikam inam.
,,Čo je vaša najlepšia
a najhoršia vlastnosť?“
Sebastien: ,,Podľa mňa, je moja
najlepšia vlastnosť to, že som vtipný. Podľa mojej ženy je moja najhoršia
vlastnosť to, že si myslím že som vtipný.“
Za seba musím podotknúť, že Sebastien
je neuveriteľne vtipný a jeho žena by si na ňom mala nájsť asi inú zlú
vlastnosť.
,,Mučíte radi svoje postavy?“
Tu sa mi neoplatí ani prepisovať
ich odpoveď, pretože všetci vyzerali pri mojej otázke veľmi zhrozene a ich
odpoveď bola jedno veľké nie....Aj tak im neverím.
A dalo by sa pokračovať
naozaj áno, a možno vám niekedy naozaj prepíšem všetky otázky a odpovede,
ale keby som to urobila teraz zrejme by to bol veľmi dlhý článok, ktorý by
nemal konca. V každom prípade po podpisoch a po fotení sme sa vybrali
domov. Na druhý deň nás čakal predsa dlhý deň nie?
Samotný Humbook bol tentokrát
reálne veľmi veľká vec, Kongresové centrum bolo totižto naozaj veľmi veľký
kolos, s hromadou miestnosti, a pokiaľ sa nemyslím mal tri poschodia.
Tiahla sa pred ním dlhý rad, a tým pádom sa však celkom rýchlo dávala do
pohybu, akonáhle to začalo. Naozaj oceňujem možnosť si veci odložiť do šatní,
ktoré boli veľké a človeku hneď udreli do oči, a nebolo nutné ich
neviem ako dlho hľadať. Osobne ma moje prvé kroky po šatni videli práve ku
stánku s knihami, následné pre náš very vip lístok, potom zas ku stánku
s knihami a potom som sa jednoducho túlala. Zablúdila som do pár
chill out zones, stihla som besedu Estelle aj Sary, mám pre vás rozhovor
s Estelle....A nakoniec som šla domov. Áno pomerne skoro a nie preto,
že by som Humbook chcela nejako bojkotovať, to určite nie. Ale ak mám byť
úprimná nemám nejaký pocit, že som prišla o veľa.
Nechápte ma zle. Určite som si ho
do svojej miery užila, takéto akcie majú vždy veľmi príjemnú atmosféru, pretože
ste tam s ľuďmi, ktorý majú rovnaké záujmy ako vy. Neviem ako to tam bolo
už ku koncu, ale čo sa funkčného hľadiska týka bol stánok s knihami hotová
sodoma gomora. Neviem či ste boli pozorní, ale upozorňujem na : ,,... moje prvé
kroky po šatni videli práve ku stánku s knihami, následné pre náš very vip
balík, potom zas ku stánku s knihami...“ a nie preto že som si odrazu
spomenula, že som si chcela kúpiť inú knihu. V podstate som si len
v tomto stánku vystála cca 45 minút, ak nie aj viac. Nefungoval tam žiadny
organizačný poriadok, nikto nevedel kam sa postaviť, či si knihy uchmatnúť
alebo počkať si kým nás niekto neobslúži. Panoval tam dokonca taký chaos, že
keby som si knihy zobrala, nikto by reálne nevedel, že som za ne nezaplatila.
A teraz reálne nežartujem, bavila som sa s niekoľkými známymi, ktorí
po pol hodine státia povedali, že za ten čas ich to napadlo. A určite
neboli jediní. Nie že by sme boli nejaká skupinka zlodejov, a pevne dúfam,
že každý si za knihy pekne zaplatil, ide o fakt, že tam bol reálne taký
chaos a neporiadok, že by tam aj takáto možnosť prešla.
Čo musím určite vyzdvihnúť bolo
jedlo. Viem, ja a jedlo je jedna krásna kapitola. Ale minulý rok som po xy
hodinách mala len jednu wafľu, lebo nič iné v ponuke nebolo. Teda už
nebolo. Pre tento rok bol výber oveľa lepší, človek si mohol vybrať či má chuť
na slané, na sladké či nejakú jednohubku .
To bolo po organizačnej stránke naozaj dobré.
Kongresové centrum je pekná
budova so skvostným výhľadom a hromadou priestoru. Ten však nebol dobre
využitý. Alebo aby som bola presnejšia, bolo ho až moc. Kapacita ľudí bola
poriadne navýšená, -Humbook poriadne nabral na rozmeroch, čo je super a je
to pre takúto akciu bytostne dôležité. Neviem aké presne počty boli
a koľko ľudí tam bolo...ale keď sa rozpŕchli po chillout zónach, po
workshopoch či rozhovoroch, pôsobil kongresák veľmi pusto. Pritom áno, vieme že
tam bolo hromadu ľudí, ale povedzte mi, tí čo ste tam boli, že ste ani na
sekundu nemali pocit...že je vás tam málo. O to väčší som mala tento
pocit, keď som sedela v hlavnej sále, počúvala rozprávať zahraničných
autorov a....keď som sa pozrela okolo seba, mala som pocit že je nás tam
neuveriteľne málo. Pritom potom som sa na to pozerala trochu inak
a uvedomila som že....páni je tu cez 200 ľudí ale...sedačiek je dajme tomu
1000. Rozumiete tomu, čo tým chcem naznačiť? Určite je to lepší prípad, ako keď
ma minulý rok chytal záchvat paniky, keď sme sa pučili v davoch ľudí. No
určite bude lepšie, ak sa na ďalší ročník nájde nejaký kompromis. Ale kto vie?
Možno je to len môj osobný problém a pocit.
Mňa osobne sa tento problém
netýkal, no rozprávala som sa s viacerými ľuďmi čo mali VIP lístky
a tí boli pomerne rozčarovaný. Viem ako ukrutne sa riešilo to, že
autogramiáda je spoplatnená a stále si stojím za rozhodnutím, že je to normálne
a to, že na to nie sme zvyknutý u nás neznamená to, že to je zlé. Problém
však nastáva, či sa potom kvôli taške a podpisom oplatí zaplatiť takmer
raz toľko? Pýtala som sa, či z toho vyplynuli nejaké iné výhody, no pravda
je taká že nie. Podľa mňa by hneď inak vyzeralo, pokiaľ by napríklad mali
zvlášť radu alebo skúsiť zaradiť do toho VIP reálne niečo, čo ich jemne
uprednostní. Je mi jasné, že držiteľa normálneho lístka by to nepotešilo, ale
keď si za niečo viac platím, chcem to niečo viac aj reálne mať. Nehovorím aby
šlo o prevratné veci, ale vzbudiť u toho človeka pocit, že za svoje
peniaze má naozaj niečo viac.
Nejaké ďalšie veci určite nejdem
vyčítať ani nijako zvlášť vychvaľovať, lebo ako hovorím, moc som toho nestihla.
Bola som len pár rozhovoroch, chillout zóny som len preletela a na žiadnom
workshope som nebola.
V každom prípade chcem, aby
ste si mysleli, že som na Humbooku nevidela nič dobré, lebo tak to nie je. Ale
o tom, ako je skvelý ste počuli a mnohí ste to sami zažili
a preto vám určite nechcem vaše pocity či zážitky brať, no myslím si, že
nie vždy to musí byť len o tom dobrom, ale aj o tom, že sa trochu
ukáže aj na nedostatky, pretože práve to vie takéto veci zas niekam o rok
posunúť. To bol Humbook z mojej strany.
No chcela by som prejsť
k časti, ktorá mnoho z vás často zaujíma a pokiaľ sme prišli do
kontaktu- či reálneho alebo internetového, často ste sa ma pýtali aké to je.
Predpokladali ako skvelé to je! Tak vás chcem previesť aj svojim pohľadom na
celú túto vec.
Hneď na začiatku chcem poďakovať
ako českému, tak aj slovenskému Albatrosu, pretože oba mi umožnili sa na Humbooku
už druhýkrát zúčastniť. Minulý rok to bolo všetko nové, preto som do toho teraz
šla s tým, že viem čo sa deje a bude diať. Pre blogera, booktubera
alebo bookstagramera je pracovať so značkou Humbooku celkom veľká vec.
A áno, hovorím značkou, lebo Humbook nie je už len festival, ale hromada
iných veci, ktoré vrcholia práve každoročne Humbookom. Ako ambasádor máte
možnosť byť v centre príprav a aj s nimi pomôcť. To sa týka
napríklad programu, tento rok aj humbloku či apky Storki. A vlastne aj Svetu
knihy.
Problém však často spočíva vo
veciach ako to, že väčšina vecí sa odohráva v Prahe – čo nie je samo
o sebe zlé a vlastne je to samozrejmé, ale zatiaľ čo českí ambasádori
sadnú na vlak a do hodinky/dvoch sú tam, či prespia u seba navzájom
otvára sa problém u nás. Pre mňa je to 5 hodín cestovania, pre niektorých
to bolo 8...do nákladov bolo potrebné započítať cestu a mnohokrát aj
ubytovanie, lebo čo iné sme mohli robiť, že hej? To nie je problém, ktorým tým
chcem naznačiť, ale ide o ten pocit toho, že na rozdiel od iných my sme sa
na týchto veciach nemohli podujať. Nik nám nezakázal, nik nám nevyčítal, len
ide skôr o vnútorný pocit, že napriek tej príležitosti ktorú dostaneme sa
musíme tomu otočiť chrbtom.
Pokiaľ chcete byť ambasádorom,
treba si taktiež uvedomiť fakt, že vaše smerovanie je plne otočené tým smerom. Instagramové
posty, stories, články... všetko sa točí smerom k Humbooku. Keď ide
o takú veľkú akciu, je normálne že je potrebné ju propagovať a nútiť
ľudí o nej hovoriť, vyjadrovať sa a šíriť ju ďalej a to je
samozrejme aj naša úloha. Môj problém však nastával v momente, keď sme
začali nejakú informáciu infiltrovať medzi vás, našich čitateľov
a skladovateľov. Pretože odrazu, v priebehu jednej hodiny pridalo 30
Instagramov jednu a tú istú informáciu, ktorú šírili potom aj ľudia mimo ambasádorského
programu. Bolo toho tak všade moc, až to miestami liezlo mne samej na nervy.
A zrejme aj vám, lebo o tom svedčia čísla článkov týkajúce sa Humbooku.
Napríklad. Osobne som si za názorom, že keby sme mohli určité informácie deliť
a zdieľať ich povedzme len 10 za ambasádorov cez stories, 10 cez feed
a 10 cez blog, vyzeralo by to podľa mňa inak a hlavne menej
nátlakovo. Je to však len môj osobný návrh, s ktorým sa však chcem
podeliť.
Veľký problém u mňa nastáva
aj čo sa týka deadlinov a podobne. Nemyslite si, že idem teraz nadávať ,že
ja som musela niečo urobiť do takej a takej doby. Nie som hlúpa
a viem, že tak to funguje aj v reálnom živote. Ako hovorím, problém
bol u mňa. Posledný rok bol u mňa ako na horskej dráhe čo ide veľmi
rýchlo. Odchod zo školy, nové zamestnanie, odchod zo zamestnania, príprava na prijímačky,
samotné prijímačky, čakanie a neviem čo...to všetko bolo pre mňa
stresujúce. A často som tieto veci musela riešiť práve vtedy keď sa to
prekrývalo s Humbookom. Knihy milujem, blogovanie tiež a síce som
kedysi chcela aby to bolo niečo, čím sa budem živiť nie je to tak. Môj reálny
život stojí niekde inde a knihy a blog sú pre mňa na vedľajšej
koľaji. Takže vždy som prioritne riešila veci, čo sa vyskytli v mojom
živote a až potom som prechádzala k tým knižným záležitostiam, pri
ktorých mi už zas horelo za zadkom. Určite musím poďakovať Oľge minimálne za
to, že jednoducho mi niekoľkokrát pripomenula že už to treba. Samozrejme mala
som možnosť povedať, že chcem skončiť, ale Humbook bol pre mňa spôsob, ako si
pripomenúť že áno, stále som blogerka a stále mám čitateľov, ktorých
zaujímam. Taktiež som rada že aj u nás vznikajú takéto podujatia
a chcem ich propagovať. Len občas sa to trochu ťažké skĺbiť.
Takže zas chcem poďakovať za
príležitosť a všetko čo sa s ňou spájalo, ale musím povedať, že som
aj rada, že už je koniec, a že veci sa vrátia zas jemne do svojich koľají.
Humbook ma za posledné dva roky naučil veľa vecí o tom, kam chcem aby sa
blog uberal a ja s ním. No chcem aby ste vedeli že to jednoducho nie je
len o tom, že dostaneme takú a onakú knižku, alebo že sa deň pred Humbookom
stretneme s autormi alebo tak. Pretože áno, niekomu sa to tak môže zdať,
ale chcem, aby ste vedeli, že za tým je oveľa viac práce a času ako to
môže vyzerať.
Takže trochu na odľahčenie témy-
ako sa Humbook páčil vám ? A možno čo by ste zmenili, prípadne určite
nechali?
