Občas si hovorím, že je fajn, ak je človek k svojim
čitateľom úprimný, no nie až moc. Koniec koncov, každý človek má vo svojom
živote hromadu bullshitov a netreba ich riešiť verejne. Avšak, určitá časť
týchto problémov súvisí aj s týmto blogom. A ľudia, ktorých sledujem
(a preboha odhliadnime od faktu, ako táto veta divne znie...) urobili podobnú
vec a vraj im to pomohlo. So let´s do this shit.
Určite ste si všimli, že Knižné nebo nefunguje tak ako má, už
oveľa dlhšie. Prišla som však zo ,,vzkriesením“ no to moc nevydržalo. Vtedy to
súviselo prevažne s tým, že kríza v čítaní ma prevalcovala ako
rýchlik a vždy, keď som si myslela, že som sa z toho vyhrabala,
prešiel ma ten vlak znova. Odrazu som bola úplne mimo toho, čo som robila
zvyčajne.
Žiadne hľadanie materiálu na videá.
Žiadne hodiny strávené na GR, kde som hľadala nové knihy.
Žiadne ťukanie do klávesnice vo viere, že možno raz naozaj
napíšem knihu.
Dokonca občas prešli týždne, kým som znova otvorila vlastné
Knižné nebo.
Jednoducho ani neviem, čo som tie dni robila. Asi som len
spala a chodila do školy či do autoškoly.
Avšak to sa nedalo nazvať depresiou, lebo viem, že toto všetko prestalo,
lebo som zo svojho života ako keby vylúčila knihy. Prirovnala by som to
k tomu, že by som dostala domáce väzenie, ktoré by mi zakazovalo knihy.
Ale to domáce väzenie som si dala sama. Znie to asi všelijako, ale pocit, keď
vám niečo chýba a pritom naozaj nechýba, je zložitý na opísanie. V tej chvíli som nemala žiadnu
naozajstnú výhovorku, prečo nie som aktívna.
Je to približne rok, kedy som začala hrať RPG - o tom
som vám hovorila snáď už 5114 krát a ľudia, ktorí ma poznajú vedia, že som
o tom schopná rozprávať celú cestu do BA a späť. RPG mi pomáha tak
nejako ostať v kontakte s knihami, lebo sa to vždy odohrávalo/
odohráva vo svete, ktorý poznám z kníh. A odrazu sa mi naskytla
naozaj úžasná výhovorka, prečo svoj čas venujem niečomu inému ako blogu. Ale
ako som už raz povedala, ani to nie je dokonalá výhovorka, pretože aj počas hry
by som vedela vytvoriť nejeden článok či recenziu. No bolo to lepšie ako klamať
samej sebe a aj vám, že som neaktívna kvôli veciam, ktoré som si za
pochodu vymyslela.
To som však nevedela, čo to bude, keď sa vrátim do školy
a začnem svoj úžasný posledný ročník na strednej škole. Už po pár dňoch sa
všetko začalo kaziť, a keď prišlo na stužkovú, objavila sa moja nová nočná
mora. O tom, aké problémy som s niektorými spolužiačkami riešila
a vlastne aj stále riešim, by som dokázala napísať aj román. Nikdy som
netušila, že niečo sa môže až takto monumentálne pokašlať. A že to so
sebou prinesie také hlboké depresie.
Vždy som mala problém, že som chcela byť lepšia ako ostatní. Teda nie vždy, ale určite odkedy som prišla
na strednú školu. Na základne som bola
priemerná trojkárka a na strednej škole som trochu viac zamakala, a odrazu
som bola jednotkárka, od ktorej mali ľudia očakávania. A aj keď sa vám
darilo, tak niekto chcel viac. Od rodičov som to čakala, vždy chcú aby ste boli
lepší - nie pre seba, ale pre vás. No nejako som čakala pochvalu od učiteľov,
no tí si na pochvalu vybrali niekoho, kto nedosahoval ani z polovice moje
výsledky. Neviem, možno je to tým, že som jedináčik, a ak nie tím, tak
zaručene tým, že som kozorožec. Bez srandy, posledný rok sa dosť spolieham na
hviezdy a nič ma nedokáže vystihnúť tak ako moje znamenie. Kozorožce sú
workoholici, túžia po úspechu, pochvale a obdive. A ja nie som iná.
Tento školský rok sa na mňa však nič z toho nehrnulo. Alebo som aspoň ten
pocit nemala. Samé narážky na to kto som, na moje vzťahy či na to čo robím, ma
úplne zaslepili a dotlačili na úplne dno. Depresia mi za posledné roky
bola pomerne známa, občas sa jednoducho u mňa doma ukázala a ja som
sa po pár dňoch sebaľútosti zdvihla a pokračovala. No za posledného pol
roka je zodvihnúť sa ešte ťažšie ako kedy bolo. Nie som na tom najhoršie
a vlastne občas som o tom schopná aj žartovať a podobne, no
občas mám premkne tak silná depresia, že sa rozplačem aj pri úplne nevinnej
vete, ktorá ani nie je myslená zle. Taká veta: „Nie, to nie je správne, správna
odpoveď je D,“ ma dokáže dostať do stavu, keď sa rozplačem na hodine
a plačem po ceste, vo vlaku, na stanici, v autobuse a ešte
hodiny potom. A verte mi, taký depresívny záchvat nechcete dostať na
verejnosti. Ľudia sa na vás potom veľmi divne pozerajú.
Ak sa pýtate čo majú moje dve nové kamarátky (Depresia
a pocit menejcennosti) spoločné s chodom tohto blogu, tak je to veľmi
jednoduché. Neraz som spomínala, že blog som nikdy nerobila pre seba
a neverím nikomu, kto povie, že ho robil len a len pre seba. Neraz
som spomínala, že mi chýba interakcia s čitateľom, tak ako to bolo
niekoľko rokov dozadu. Mala som šancu byť pri knižnom blogerstve, keď bolo ešte
vo vývine. A pamätám si na časy, keď
vám blog komentovali aj napriek tomu, že
ste stáli za nič, no tí najlepší na komentáre nestíhali ani odpovedať.
Tieto časy mi chýbajú, no ak máte depresie, tak je to ešte horšie. Často sa
pozerám po internete a hlavne na blogy, ktoré trhajú čísla
v návštevnosti a hovorím si, je toto niečo čo ľudia chcú? Pretože ja
nedokážem napísať recenziu, ktorá čitateľovi nedá niečo, čo za tie minutý
strávené na blogu stálo. Nedokážem napísať úplne odfláknuté články o pár
vetách, len aby som prispievala každý deň.
A to ma núti k myšlienke, hlavne počas depriesie:
Je Knižné
nebo ešte potrebné?
Chcú ľudia poznať ešte môj názor?
Baví ich pozerať moje videa?
Chcú ľudia poznať ešte môj názor?
Baví ich pozerať moje videa?
Sú dni, keď si na tieto otázky viem odpovedať, buď negatívne
alebo pozitívne a sú dni, keď jednoducho neviem, čo by som sama sebe na to
povedala. Pretože občas mám pocit, že ak
dám video na YT mala by som ho zvesiť. Naozaj ma ľudia pozerajú? Naozaj to
chcú? Nerobia si zo mňa len srandu? Veď niekto mi raz napísal, že kvôli mne je
rád, že sa Československo rozpadlo! Pretože mám pocit, že tu návštevnosť na
blogu mám iba vďaka nekonečným spamom na internete. Pretože mám pocit, že už
vás, mojich čitateľov, nezaujímam.
Na začiatku tohto roka, keď som dostala otázku, čo bude
z blogom, som si povedala, že sa spamätám. Ak nie hneď teraz, tak po
maturite určite. A rada by som to tak aj naozaj urobila. A asi to aj
tak skúsim, pretože aj tak sa vždy niekto nájde, kto moju prácu ocení a to
mi stačí. Aspoň keď nemám depku. AJ keď posledné týždne ma napadalo, že možno
je čas, to celé ukončiť. No zatiaľ sa na to nechystám. Takže ešte staňte
naladení, a ja sa skúsim rozhýbať.
