Knižné nebo ma 10 a ja sa opúšťam.

Kamoši...

Dovoľte mi na začiatok povedať, že je to strašne surreálne, písať tu niečo o tom že KN funguje už 10 rokov. Rozmýšľala som, čo napísať a kde to vôbec napísať. Lebo priznajme si to, éra blogov je už pekne dávno mŕtva. Tak prečo písať nejakú nostalgickú reč na cintorín, že hej? Lebo tu to všetko začalo a ja sa vždy budem biť do hrude za to, že nie som bookstagramer ale bloger. Aj napriek tomu, že zniem ako boomer. Povedala som si, že dnes Vás zoberiem na prierez nie len tým ako sa knižne nebo zrodilo ale aj mojimi myšlienkami, ktoré sa mi spájajú...no so všetkým čo sa tejto komunity a mňa samej nejako týka. 

 

Viete čo je sranda? Tak pred 12 rokmi by ste ma nevideli s knihou v ruke. Čítanie som nemala rada, moje záujmy boli niekde úplne inde. Ak ste tu už dlhšie, tak príbeh nudných letných prázdnin  babky, kde som pohrdla Harry Potterom a chytila do rúk Denníky princeznej, zrejme poznáte. Pre mňa osobne to bola veľká zmena a hlavne obrovský šok pre mojich rodičov, ktorí odrazu namiesto všetkých cool moderných hračiek museli kupovať knihy. Myslím si, že práve vtedy začalo aj to obdobie knižných blogov, kedy som čakala na nové recenzie od mojich obľúbených blogerov. Úprimne keby mi Judit, Luu alebo iní povedali, že mám skočiť z mosta, zrejme to urobím :D (Dobre, dramatizujem. Ale zrejme by som to minimálne zvažovala). Celý tento priestor ma fascinoval, moja láska ku knihám bola odrazu celá moja osobnosť. Takže blogovanie bola predsa jediná logická možnosť nie?  Doteraz neviem, ako som vlastne presvedčila Lelu a Lilu do toho aby sa ku mne predali. Netuším ako vznikol názov, netuším ako vznikli prezývky....Ale tak nejako vzniklo Knižné nebo. 

 

Začiatky boli trápne, prvé ,,články“ sú stiahnuté pekné v konceptoch od roku 2017, pretože...well, stačí ak vám ukážem tie názvy?  

Netušili sme ako poriadne začať, čo písať a ako to písať. Všetko bolo sprevádzané mojou odpornou gramatikou (Niektoré veci sa bohužiaľ nemenia. Dnes už aspoň môžem povedať že to je tým, že môj mozog je chorý a vypovedal službu v mnohých smeroch a pochopiť a používať gramatiku sú preň nesplniteľné úlohy.) A predsa sa našli ľudia ktorí si to prečítali, ktorí to komentovali. Už dávnejšie som v jednom článku písala o tom, ako všetci hovorili, že im nikdy na číslach nezáležalo, ako to robili pre seba. Pre mňa bolo každé číslo malá oslava. Každý človek, čo nás začal sledovať, každý človek čo nás komentoval - to všetko bola tak neskutočná sila, že som mala pocit, že dokážeme všetko. Ako napríklad napísať po dvoch mesiacoch fungovania do ikaru, čo bol vtedy TEN vydavateľ ktorého všetci chceli. Dosť debilný krok, ak by som vám mala povedať. Šokujúco sme tu spoluprácu nedostali, ale viem, že slová o tom ako sa zlepšíme tak je to možnosť, ma zas len nakopli. Z môjho 12 ročného ja by som si mohla reálne brať príklad. Jej sebavedomie až chorobne nepoznalo hranicu. Moja pointa je, že spolu zo založením tohto celého som sa dostala do komunity, ktorej som chcela byť súčasťou a ľudia ma prijali. 

 

Čoskoro prišli videá, ktoré sú už teraz len spomienkou pár pamätníkov ktorí tu v tej dobe boli. Vždy je pre mňa neskutočne milé počuť ak niekto povie, že si ich pamätá alebo že ich mal dokonca rád. Dokonca uvažujem, akým zázrakom som vtedy prinútila Lelu a Lilu aby sa ku mne pripojili. Knižné nebo bolo to miesto, kde sme mohli všetko čo sme chceli, kde nás ľudia ,,počúvali“ a zaujímalo ich čo si myslíme. Recenzie boli síce zrejme pekne zlé, no aj tak ich ľudia čítali. Postupne sa náš blog začal objavovať na bočných lištách iných blogov ako ,,ich obľúbené“ a žili sme naozaj v tom pravom vrchole blogerskej éry. Blogerské hviezdy založili povestné USB, mala som emailovú konverzáciu s Luu z čoho som mala normálne paniku. (Teraz si píšeme normálne v chate, pokochaj sa 13 ročná Mara!) Všetci sme si všetko komentovali, začali sa konať prvé knižné zrazy. Mená na internete mali odrazu tvár. Nostalgicky spomínam aj na všetky tie drámy keď sa blogeri hádali a ja som potom mohla napísať dlhý článok čo si o tom myslím. Mohla som nadšene pozorovať internetové hádky v komentároch pod článkom. Keby som mala už v tej dobe povahu akú mám teraz, zrejme by som bola vo veľa hádkach. (Teraz sa také veci ako sú hádky už nerobia, takže asi dobre pre mňa) Začali smie zbierať prvé spolupráce. Najskôr Ikar, potom Slovart (Aj pri tomto si pamätám ako to oznámili na FB a Judith napísala, že ako je to možné, že až teraz. Malá Mara mala ďalšiu mŕtvicu, nebudem vám klamať. Also, prečo si to tak živo pamätám.) A nakoniec prišiel aj albatros. 

Spolu s tým všetkým prišli aj iné, neskutočné príležitosti o ktorých by som v roku 2011 ani len nesnívala. Byť dvakrát ambasádorkou pre projekt ako je Humbook? Je úplne jedno, ako to pre mňa dopadlo, bola to neskutočne cenná príležitosť ktorú si budem vždy vážiť. Sedela som naproti ľudom ako je Jenny Han, ktorá ma tri filmy na netflixe – A to len vďaka humbooku. Iná príležitosť sa naskytla zas keď  si v albatrose povedali, že dajú kúsok z mojej recenzie na obálky ich knihy. Čo sa dá považovať za niečo, čo nepodstatná vec. Pre mňa osobne to je vedomie, že pokiaľ bude vonku tá kniha kolovať, bude kolovať aj kúsok mňa. Je to tak trochu pocit, nesmrteľnosti aj keď je to úplná banalita. A samozrejme nesmiem zabudnúť na to možnosť viesť cooboo kvízy v období pandémie keď sme všetci potrebovali trochu zábavy. Mojim zámerom tejto časti nie je nejako ukazovať čo mám alebo som mala. Chcem ukázať cestu, ktorú som prešla práve vďaka tomuto miestu.  A vďaka ľudom ktorí boli toho súčasťou. Je úplne jedno či som s tými ľuďmi v kontakte alebo nie. Je jedno či sa ešte kamarátime alebo či z komunity úplne odišli. Som všetkým neskutočne vďačná. 

 

Knižná komunita už nie je to, čo bývala. Je to niečo čo často spomínam a je mi úplne jasné, pretože zniem ako obohratá platňa. Ako starena, ktorá by chcela späť staré dobré dni. Úprimne si myslím, že prežiť dobré veci ide aj na sociálnych sieťach alebo teda konkrétne na instagrame, kde sme sa všetci presunuli. Je možné si tam nájsť kamarátov a komunikovať s vydavateľstvom je ľahšie ako kedykoľvek predtým. Je to však citeľne iné a verím tomu, že všetci ktorí sme prešli z blogu na instagram to cítia podobne. Možno to je tým, že sa neviem plne prispôsobiť novej platforme. Neviem. Pre mňa vždy boli čísla ukazovateľom úspechu. Nehovorím to aby som teraz nariekala, že mám málo skladovateľov alebo niečo podobné- To vôbec! Čísla na sociálnych sieťach sú skrátka iné. Udržať ich je niekedy úplne nemožné a keď to konečne pochopíte, tak sa zmenia pravidlá.  Niekto vám povie, že to je len o pekných obrázkoch. Niekto iný vám povie, že im nejde o fotku ale o príspevok. Niekedy sa opýtate úplnú banalitu a odpovie vám veľa ľudí. Niekedy sa snažíte otvoriť pre vás dôležitú debatu a nikto sa neozve. Je dostatočná interakcia srdiečko? Som zlý bookstagramer ak môj príspevok v stories nezdieľajú iný ľudia? Raz som zachytila že už aj ,,vyžadovanie“ sledovania či zdieľania  súťaže sú veľa. Potom mi ľudia napíšu že ľudom chýba kreatívna súťaž ako kedysi. Ako sa mi ukázalo, tak očividne ani knižná poukážka nie je atraktívna pre viac ako 5 ľudí. (Kriste toto znie ako iné fňukanie :D Berte to skôr prosím ako filozofické zamyslenie.) S novým miesto prichádzajú nové pravidlá, ale občas je to strašne unavujúce.

Vo všeobecnosti zmeny v tomto priestore asi nezvládam úplne dobre, čo je asi moja osobná chyba. Knižné nebo je trochu pusté miesto a pre mňa je to už súkromný vtip vždy, keď pridám novú recenziu, pretože ju začnem niečím ako ,,Aha kto ešte žije!“. Samozrejme vstupuje do toho mnoho premenných. Nakoniec z blogerskej trojice som tu ostala sama, lebo povinnosti ktoré časom prišli inak nedali. Debaty v komentároch časom zmizli a postupne ubúdali aj čísla prečítaní. Je to ako keď idete na horskej dráhe - keď ste na nej je to sranda a potom vystúpite a len sa opýtate samých seba...čo teraz? Blogerská sféra umrela, prišla do svojho konca a ja som nevedela čo ďalej. Tomu nepomohol ani fakt že som mala svoje dlhé obdobia ,,čitateľskej krízy.“ Dávam to do úvodzoviek, pretože teraz už viem, že to bola depresia. To je téma ktorej som sa chcela venovať už tisíc krát, ale predstava hovoriť o mojich pocitoch na internete je pomerne strašidelná. Vždy, aj dnes, však cítim, že to potrebujem dať von, pretože si to zaslúžite. Nakoniec preto som niekedy odišla na celé mesiace, preto som v jeden večer zmazala všetky videá. Potom sa však zamyslím nad tým, či to vôbec niekoho zaujíma. Či som vôbec ešte pre niekoho relevantná natoľko aby ho to zaujímalo. Preto niekedy úzkostne pozerám čísla na stories alebo uvažujem či som niečo mala zdieľať. Či tu mám ešte stále svoje miesto. Lebo nemala by som si povedať že po 10 rokoch je to už vlastne aj dosť? Čo viac by som ešte chcela? Je to každodenný boj s mnohými premennými. Potom si poviem, že som späť pretože počúvate náš podcast, pretože mi napíšete, že ste si kúpili knihu podľa môjho odporúčania. A potom narazím na to, že tak ako priamo dostávam chválu dostávam možnosť naraziť na kritiku. Dokonalým príkladom je Krvavá dedička, kde som sa vyviezla prvý krát vyššie ako inokedy a potom veľmi rýchlo spadla dolu. Nie je to tak, že by som nevedela že všetci máme svoj vkus a že nie každému sa to môže tak páčiť. Ale to vedomie že ľudia si kúpili knihu, ktorá sa im nepáčila lebo som to odporučila ja...To vám poviem, je celkom ťažké uvedomenie, ktoré som zažila prvý krát. A odrazu som mala strach hovoriť o knihách tak nadšene ako zvyknem. Odrazu som mala chuť radšej byť úplne mimo instagramu, čo som vlastne aj urobila. (A teraz sa nad tým smejem ako to píšem. Aj keď si po tomto odseku idem radšej  preventívne zobrať zmrzlinu.)  Toto samozrejme nepíšem preto aby som vyvolala vo vás nejakú ľútosť alebo pocit, že ma treba len tľapkať po hlave a hovoriť mi ako dobrú robotu som urobila (aj keď by to bolo nice) len preto, že to u mňa vzbudí obavy. Na to ja už totižto nepotrebujem cudzích ľudí, vďaka. A hlavne preto, že aj toto je súčasť toho byť tu 10 rokov. Hlavne pre mňa. Je to o zmene o jej znášaní. Je to o tom prijať pochvalu rovnako ako kritiku. Je to o tom chcieť byť ľudom na očiach a zároveň túžbe odísť. A tak trochu o strachu o tom, kto vlastne ste, keby ste skončili. Pretože kto som, ak nie Mara? Knižná blogerka a influencerka? 

 

Nebojte sa nikam nejdem. Na to vás mám všetkých moc rada. Len som vám chcela ukázať prečo niekedy o mne dlhšie nepočujete. O tom dobrom aj zlom. A to dobré prevyšuje. Nakoniec, keď sa ma moja psychologička opýtala, na čo som najviac hrdá toto bola prvá vec, ktorá ma po mojom titule prišla na myseľ. A bez vás všetkých by som to nemohla povedať. Takže kamoši....Neskutočne vám ďakujem za všetko. Je jedno či hovoríme o srdiečku, o komentári alebo o stretnutiach, radách a iných veciach. Bez vás by Knižné nebo nemalo 10 rokov. Takže vám ďakujem! 

 

A tebe, moje milované Knižné nebo, ako hrdá (aj keď trochu zanedbávajúca) matka prajem všetko najlepšie. Hádam prežiješ ešte zopár rokov.